Moje prvé trimovanie
31. 1. 2010
Skôr, ako vôbec dostanete šancu začať mi vyčítať, že som dlho nepísala a daný sľub o pravidelnom zásobovaní informáciami som porušila, dovolím si poznamenať, že k výpadku došlo výhradne z dôvodu...., čo si budeme nahovárať - nebol čas. A bol sneh. A keďže bol sneh, nebol čas. Možno vy tú súvislosť nevnímate, ale ja som veľký milovník snehu a snažila som sa v ňom prebrodiť čo najviac času.
Okrem snehu ešte jedna udalosť zhatila moje plány publikovať novinky - bol jeden nový dvojnohý, mne doposiaľ neznámy, u nás doma. Neviem, prečo prišiel, ale bola s ním zábava. Nechal sa obhrýzať. Viac ako ostatní. Mohol ostať, prečo odišiel? Vraj ešte príde. Ale kedy? Dokedy budem musieť čakať, kým si znova poriadne do nejakého dvojnohého hryznem....?!
Tento svet vôbec má čudné pravidlá, ktorým ja niekedy absolútne nerozumiem. Ale nebudem sa tým trápiť, radšej vám napíšem o mojej prvej návšteve v salóne. 
Salón je miesto, kde vám upravia kožuch. Vznešene tento proces, teda v mojom prípade, nazývajú trimovaním. Podľa mňa je to obyčajné šklbanie chlpov, ale dvojnohí vo všeobecnosti radi nazývajú jednoduché veci vznešene. Určite lepšie znie: „Idem dať trimovať svojho psa“ ako „Idem dať ošklbať môjho psa“ (ako takú sliepku), takže sa im ani nemožno čudovať.
Ako pri takmer všetkých činnostiach v mojom živote, mi skôr, ako som mala možnosť prežiť osobnú skúsenosť, bola aj návštevu salónu sprostredkovanú veľkým psom. A keďže veľký pes je fanúšik tragédie a hororu, jeho popis bol plný tragických a hororových prvkov. Podľa jeho popisu bol salón miesto horšie ako veterinárna klinika (ktorú mi tiež svojho času dosť farbisto opísal). Pravda, jeho zasväcovanie do tajov života už beriem trocha s rezervou, najmä od času, keď som sa po jeho varovaniach začala strániť vysávača a ono to pritom nie je žiadna príšera, len veľká, smiešna, hučiaca hračka. Ale predsa je len na tom svete dlhšie a ja mám úctu k šedinám, nuž som opatrne vstupovala do zadnej časti inak príjemne voňajúcej predajne s dobrotami. Našťastie ma v tom šéfka nenechala a celý čas, kým ma šklbali, prepáčte, trimovali, bola so mnou ... a výdatne pri šklbaní pomáhala (kým profíčka sa venovala zadnej časti, amatérka mi upravovala fasádu – by som bola prijala opačné garde, ale buď ako buď). Na moje prekvapenie to nebola žiadna hrôza a ani výsledok nebol najhorší. Veľký pes zas riadne preháňal a myslím, že v budúcnosti na jeho reči už nedám. Doma už nervózne pobehoval, asi čakal, že ma prinesú ako psychicky zrútenú a so slzami v očiach fňukajúcu a jeho prestrašné teórie potvrdzujúcu trosku. Bol dosť sklamaný (alebo skôr prekvapený), že jeho predpoklad sa nepotvrdil, že sa vrátila v poriadku a navyše väčšia fešanda. Aby si zachoval tvár, prehodil ponad plece: „Ženské, pre krásu vydržia čokoľvek“ a znova zaľahol a do konca dňa so mnou neprehovoril. Keby len tak bol tušil, čo ho čaká ráno! Veru, návšteva salónu. Čosi šípil už pri večernom kúpaní a ráno, keď sme sa pobrali viac ako známou cestou, mu bolo všetko jasné a začal vyčíňať. Menej ako obyčajne, povedala šéfka (asi aby predo mnou nevyzeral ako zbabelec), ale predsa. Chcela som ho povzbudiť, ale vôbec ma nepočúval. Nepočúval vôbec nikoho a len svoje si húdol: „Načo je to dobré, ja o to nestojím, chcem ísť domov“. Nakoniec aj tak domov nešiel. Teda šiel, ale až po strihaní (jeho strihajú takým malým vysávačom –tiež to hučí a veľký pes má z toho strach). Ja by som sa na jeho mieste tešila, lebo keď sme po neho prišli, tak bol omnoho väčší fešák, vyzeral mladšie. Fakt mu to seklo. Ale to viete, chlapi! Si mylne myslia, že čím zanedbanejší, tým ich viac žerieme. Opak je pravdou. Asi ten svet (salón) vidím predsa len inými očami :o)).
