Moja trocha do mlyna
8. 1. 2010
Dobrý deň všetkým tým, ktorí túto stránku, tento text čítajú.
Budem úprimný, ak by záležalo na mne, táto stránka by ostala biela, bez textu. Ale krpec mi nedá pokoj, pri každej príležitosti dobiedza, pýta sa, či už som prispel svojou trochou do mlyna. Ja tej dnešnej mládeži vôbec nerozumiem. Má tam plno hračiek a kostičiek, celé dni môže v teple na mäkkej posteli ležať a nič nerobiť, ale ona nie. Vymýšľa stále. Ale to bude tým vekom. Časom aj ona pochopí, že po príjemnej prechádzke a dobrom jedle je najlepšie natiahnuť sa na mäkkom vankúšiku a spať... 
Ja napríklad spím rád. Ako spánok mám radšej už len dobré jedlo. Jesť by som rovnako ako spať mohol stále, ale asi moje preferencie buď šéfka nepozná, alebo pre ne nemá pochopenie, lebo spánku mi dožičí neobmedzene, zato na jedlo je skúpa. A mali by ste vidieť ten cirkus, keď si niečo na doplnenie nájdem sám vonku. Ale uznajte, keď mi sama nezabezpečí prístup k neobmedzenému množstvu potravy, mám na výber? Keby ste len vedeli, aké dobroty sa vonku povaľujú! Chutnučké a voňavučké! Útechou mi je hádam len to, že rovnako zúria aj ostaní šéfovia a šéfky v prípade nálezu chuťoviek im patriacemu členovi nášho druhu, a teda nie som sám takto týraný a obmedzovaný.
Môj život je, ako vidíte, životom psím. Už od začiatku to mám ťažké. Keď som mal rok, tak ma presídlili a odtrhli ma tak od pravidelného zdroja maškŕt (šéfkin otec a mama ako jediní na svete mali pochopenie pre moju záľubu v jedle a v prípade, že šéfka nebola v dohľade, delili sa so mnou o všetko; šéfka síce zúrila tiež, ale ja som v tom bol nevinne :o)). Potom, vo veku štyroch rokov, mi zadovážila šéfka spoločníka – kocúra, a to bez toho, aby tento krok so mnou konzultovala. A prečo by aj mala, že? Kocúra chcela ona a ja som bola dobrou výhovorkou (aby Texel nebol celé dni sám). To, že som bol rád sám a po nikom som netúžil (tobôž už po bláznivej mačkovitej šelme) nebolo dôležité. A aby to nebolo málo, tak tento rok pribudla do našej domácnosti krpatá. Nuž a ak som si aj do toho mementu myslel, že bláznivý kocúr je peklo, tak som sa veľmi mýlil. K tomuto zisteniu som dospel v okamihu, keď som ju uvidel. Predstavte si, nebolo to žgŕňa u nás ani päť minút a už sa začalo rozťahovať! Samozrejme, to som dovoliť nemohol a musel rázne pristúpiť k obrane môjho statusu a životného priestoru. A obe si musím strážiť a brániť do dneška (a mám obavu, že mojim údelom je už ich doživotné stráženie si). Nemôžem jej však uprieť, že dňom jej príchodu som sa definitívne striasol kocúra. Malá si ho, keď u mňa nepochodila, adoptovala za naj kamoša (nuž, je mi kocúra niekedy aj trošičku ľúto, ale zas na druhej strane, to má za všetky tie príkoria, ktoré mne doposiaľ spôsobil). Napriek tomu musím byť v strehu neustále, lebo drobec priebežne skúša nadviazať blízke priateľstvo aj so mnou, a to si ja vo svojom veku dovoliť nemôžem, musím si predsa zachovať dôstojnosť hodnú môjho veku, nemôžem sa znížiť na úroveň a správať sa absolútne bláznivo a infantilne. Pravda, niekedy sa nechám strhnúť (viete, ten mládežnícky elán je nákazlivý....)..., ale relatívne rýchlo nadobudnem nad sebou kontrolu, takže doposiaľ sa mi ešte veci z labiek nevymkli. Čo však bude neskôr, keď sa čas do mňa ešte viac zahryzne, netrúfam si hádať. A ani nechcem, pretože pri mojej povahe by som veľmi jednoducho mohol vidieť veci príliš čierne, a to by môjmu psychickému zdraviu neprospelo. Zatiaľ mi zdravie slúži, cítim sa dobre a aj napriek blížiacemu sa desiatemu roku som v dobrej forme. Tak mi držte palce, nech som dostatočne silný vzdorovať behu času a krpatej.
